Avia B.534 súťažne

Na sklonku éry socializmu som, ako viacerí, neodolal ponuke novej fy. MPM v L+K a objednal som si na dobierku model AVIA B.534 v jej prvej verzii v merítku 1:48.

Nemal som dovtedy veľké skúsenosti s vacuformami, poznal som iba Jak-17 od Dubeny Český Dub a tak som bol milo prekvapený kvalitou výliskov a hlavne pekným negatívnym rytím, síce plytším, ako od Hasegawy, ale zrovnateľným so striekanými modelmi Matchboxu. No a keďže malá hrúbka steny vacuformu priamo lákala na pootváranie rôznych povrchových krytov, rozhodol som sa novú stavebnicu spracovať čo možno najúplnejšie - s maketovým interiérom i motorovou jednotkou. Čo toto moje rozhodnutie znamenalo, pokúsim sa popísať v nasledujúcich riadkoch.

Prvý, a v podstate stále trvajúci problém, bol a je nedostatok podkladových materiálov. V čase, keď som so stavbou začal, nebola na trhu ešte ani publikácia z NADAS-u, takže som vychádzal iba z L+K, z knihy Lietadlá, Němečkovej Letadla československých pilotů 1, neskôr bol v trojčíslovom ponežnorevolučnom časopise AeroRevue uverejnený pohľad na interiér z pravej strany. Až potom vyšla AVIA B.534 v NADAS-e a potom krásna publikácia v MBI. Problémy vznikali pravidelne z tých dôvodov, že som predbežne niektoré skutočnosti iba odhadoval a to väčšinou nesprávne. Viedlo to často k prerábkam a to nie vždy jednoduchým. Ale výsledok, myslím, sa celkom vydaril.

Po preštudovaní všetkej dostupnej dokumentácie som sa rozhodol model otvoriť z ľavej strany v priestore kabíny , z pravej strany odňatím motorového krytu a otvorením krytky v priestore trupového guľometu. Krídlové zbrane som sa rozhodol nepoužiť. Čo sa markingu týka, pôvodne som uvažoval o stroji E6 1.pluku so zaujímavým teleskopickým zameriavačom, z ktorého existujú fotografie z oboch strán, ale nakoniec som sa rozhodol postaviť verziu, ponúkanú stavebnicou - A3 prvého čs. pluku.

Vlastnú stavbu som začal vyrezaním a obrúsením hlavných častí modelu - polovíc trupu, krídel a chvostových plôch klasickým spôsobom na šmirgli na plochej podložke. Pozor bolo treba dať pri vyrezávaní otvoru pilotného priestoru, jeho obrysy boli na modeli vyznačené nesprávne. Pomohol som si fotografiami a výkresmi. Zo stavebnice som použil ešte podvozkové nohy, vzpery baldachýnu a medzikrídelné a ostrohu.

Najvážnejším nedostatkom tvaru trupových výliskov sú otvory vstupov vzduchu ku kompresoru motora. Postup zo stavebnice je nemodelový, preto som v ich miestach vyrezal kus trupu, nalepil plastikové doštičky a správny tvar dopracoval nožom a pilníkmi podľa fotografií. Otvory v nich som vyvŕtal vrtákmi menších priemerov a dopracoval kruhovým pilníkom. Potom som vyrezal trupové panely, ktoré som sa rozhodol v modeli nepoužiť.

Podľa výliskov trupu som si nakreslil stavebný výkres tak, aby sa mi všetko, čo chcem, dovnútra vmestilo. Hrúbka steny výliskov samozrejme spôsobí, že dielce musia byť menšie, než by mali byť v danom merítku, ich tvar dokonca spôsobil, že obdĺžnikový prierez kostry trupu som zmenil na mierne lichobežníkový, ale realistickému vzhľadu modelu to neuškodilo.

Stavbu interiéru som začal kostrou. Je z vytiahnutých plastových tyčiniek - použil som biele tyčinky z lízaniek - ale aj z tenkých plast. doštičiek - motorové uloženie, jeho spevnenie pod motorom, protipožiarna prepážka. Kostru som skladal prepájaním hotových bočníc, ktoré som zlepil priamo na výkrese, ktorý som si nakreslil. Krížové lankové výstuhy som doplnil až nakoniec. Keďže som nevedel, kam až bude na hotovom modeli vidieť, urobil som kostru až po koniec, pokiaľ to dovoľovali výlisky trupu.

Podľa podkladov som potom vyrobil a doplnil sedadlo pilota, nádrže, riadiacu páku, pedály nožného riadenia, stúpačku, páčky ovládania, množstvo rôrnych káblov a vedení a vôbec všetko, čo som z dostupných fotografií dokázal vyčítať. Základný materiál je stále ten istý - plastové tyčinky a nite vytiahnuté nad plameňom, plastové doštičky rôznych hrúbok, mosadzné drôtiky î 0,06 i väčšie. Z náradia rád spomeniem aspoň vrtáčiky priemerov 0,3; 0,4; 0,5; 0,6; 0,8 mm. Ostatne, problém ani nie je v tom, čo je treba, ale ako to urobiť, aby to bolo to, čo som chcel. Preto si dovolím uviesť niekoľko mojich technologických postupov.

Najdrobnejšie otvory do tenkých materiálov ako aj vodiace jamky pre vrtáky na oblých plochách robím malou injekčnou ihlou, nastoknutou na plast. tyčinke (alebo inom držiaku). Má ostrý hrot a navyše zabrúsený do ostrého uhla. Pri otáčaní sem-tam pôsobí ako vrták. Diera je mierne kužeľová, ale pri tenkých materiáloch to nepoznať.

Mriežky chladiča a mriežky vstupov vzduchu robím z tenkej hliníkovej fólie (alobal). Na do hladka vyhladenú fóliu pretlačím ihlou z rubovej strany (teda zo zadu) vzor mriežky, ktorý potrebujem. Matnou čiernou farbou z líca mriežku natriem a prstom zotriem farbu z povrchu. Farba zostane v priehlbinách a mriežka bude strieborná. Mriežku som si vždy urobil na väčšiu plochu, z ktorej som neskôr vystrihoval potrebné tvary a sekundovým lepidlom lepil na model - na tvrdú rovnú podložku, nalepenú vopred v mieste mriežky.

Pri znázornení rôznych tiahiel, vedení a laniek sa snažím nájsť vždy plast takej farby, aby ho nebolo potrebné viac natierať. Pri tomto modeli išlo hlavne o čiernu a striebornú. Tú prvú som mal z kitu F-117 a tú druhú z kitov bývalého Plasticartu z východného Nemecka. Pri znázornení rôznych hrúbkových či farebných prechodov som lepil kúsky tyčiniek k sebe natupo, napríklad pri znázornení spoja dvoch potrubí hadicou, či matice s prečnievajúcim driekom skrutky.

Využil som i lepidlo Herkules. Pomohlo mi nielen pri lepení veterného štítku, ale aj rôznych pások z tenkého papiera cez trubkové a hadicové vedenia. A tiež som ho použil pri lepení výpletu.

Prístrojovú dosku som vyrobil "á la Eduard" , čiže: predná doštička (u mňa plastová) s otvormi pre prístroje, za ňou priehľadná fólia, natretá z rubu čiernou. Do tejto čiernej farby po zaschnutí som ihlou vyryl ciferníky a ručičky prístrojov, pričom predná doštička slúžila ako šablóna na ich obrysy acelé som to následne pretrel bielou. Takže vlastne zpredu bolo vidieť čierne prístroje s bielymi ciferníkmi a ručičkami. Dosku doplňujú rôzne páčky a tlačidlá, tu som opäť využil rôzne tyčinky, doštičky a vlastnú invenciu. Pištoľ na signálne svetlice po pravej strane sedačky som tiež vystrúhal z plastovej doštičky, koženú tašku na dokumenty som zlepil z papiera Kanagomom a na konštrukciu prilepil opäť Herkulesom. Upínacie pásy som vyrobil z prieklepového papiera, vyfarbeného šedou fixkou s prackami upravenými z Eduardovej planžety nemeckých praciek z 2.svetovej vojny.

Celý motor som vybrúsil zo zlepených hrubších plastových doštičiek. Hlavy skrutiek, ktorými boli priskrutkované hlavy valcov k motorovej skrini som znázornil nasledovne: Najskôr som vrtáčikom potrebného priemeru vyvŕtal otvory tam, kde budú trčať hlavy skrutiek, potom som do nich vlepil plast. tyčinky a tieto som nakoniec zrezal ostrou žiletkou na potrebnú veľkosť. Motor bolo tiež potrebné doplniť hromadou vedení a káblov. Nezostávalo iné, len dobre si preštudovať fotografie a napodobovať skutočnosť, ako sa len dalo.

Vnútorné plochy trupu som natrel podľa materiálu lietadla. Plechové panely striebornou Revellkou 99, plátený poťah zadnej časti svetlou okrovou. Drevenú konštrukciu pod ním som znázornil pásikmi tmavšej okrovej až hnedej, ktoré boli podomácky vyrobenými nálepkami - potrebnou farbou natretá voľná lepivá plocha nálepkového aršíka, žiletkou narezaná na prúžky.

Kompletne vybavenú kostru som vlepil do pravej polovice a uzavrel ľavou. Nalepil som spodné krídla a obsah krytu chladiča - vodný chladič, olejový chladič, vedenia a vzpery podvozku. Potom som prilepil kryt chladiča, chvostové plochy so vzperami a tiež vzpery baldachýnu a medzikrídelné vzpery.

Kryt chladiča zo stavebnice nebol modelový, vyrobil som si nový z plast. fólie jednoduchým ohnutím za studena. Na spodnej časti trupu, pred vstupným otvorom chladiča nie sú na modeli znázornené odvetrávacie mriežky. Tie som vyrobil v jednom kuse z plastu - ako také schodíky - a vlepil do vopred vyrezaných obdĺžnikových otvorov v trupe.

Pravú medzikrídelnú vzperu bolo treba v prednej spodnej časti rozšíriť pre znázornenie prechádzajúceho vedenia od trubice rýchlomeru. To som urobil z plastikovej tyčinky a previazal som ju prúžkami papiera, lepenými Herkulesom.

V takomto stave som model striekal Aerografom. Spodné plochy strieborné Revell 99, vrchné khaki svetlá Agama C4. Horné krídlo i zlepený podvozok som striekal samostatne.

Po nastriekaní som naniesol nálepky, pomohol som si aj trochou Herkulesu, aby pekne priľnuli a držali. Z aršíku zo stavebnice som použil kruhové znaky, ktoré som vystrihol tak, aby som zúžil ich príliš široké lemovanie, marking A3 a sériové číslo stroja. Krásne plukové znaky, ktoré som použil z aršíku Extratechu, som si pre istotu prelakoval, lebo jeden sa mi rozpadol pod rukami. Pekne som si pomohol s popiskami. Sériové čísla ktoré sa opakujú na mnohých odnímateľných i pevných dieloch stroja, som si zhotovil za pomoci počítača a laserovej tlačiarne priamo na voľnú plochu nálepkového aršíka. Po prelakovaní som mal hotovú nálepku. Treba mať samozrejme textový editor s rôznymi druhmi písma, laserovka to vytlačí čitateľne i pri výške písma 0,6 ako som mal ja. Ovšem iba v čiernej farbe, čo však mne vyhovovalo. Biele popiskové obdĺžniky na modeli nie sú už žiadnym problémom, stačí nastrihať hociktorú nálepku bielej farby. Pri ich umiestnení a veľkosti je dobré preštudovať fotografie. Aj fa rebná schéma na zadnej strane obálky v publikácii MBI sa hemží chybami.

Lepenie horného krídla som si uľahčil už pri prvotnom spracovaní, keď som si všetky vzpery na koncoch navŕtal a osadil plast. kolíkmi a do krídla som navŕtal vodiace otvory. Tiež som dopredu navŕtal otvory priemeru 0,4 mm pre výplet do krídel i trupu. Po krídle som nalepil i podvozok a kolesá, ktoré som použil zo stavebnice KP Aero MB 200 1/72, pretože tie zo stavebnice nezodpovedali modelovosti. Bolo treba len doplniť rúrku osky a otvory pre ventily. Ja som doplnil i ventily krátkou čiernou tyčinkou cca 0,2 mm priemeru.

Zaujímavá práca bola s trupovými guľometmi, z ktorých teleso pravého som lepil už s kostrou a pravú hlaveň a ľavý guľomet vcelku až po prestriekaní celého modelu zjednocovacím pololesklým lakom. Hlavné teleso zbrane je obyčajný hranol, má však obdĺžnikové prelisy na bokoch. Tie som frézoval zubárskou čelnou frézkou vo vŕtačke v stojane, keď som posúval plast rukami. Na jeho vedenie som si zlepil maličký prípravok z plastu, aby drážka bola rovná. Pružinu na boku zbrane som znázornil vytiahnutou tyčinkou z plast. trubičky, cez ktorú prechádza iná tyčinka, ktorá pôsobí ako konce pružiny. Hlaveň zbrane je tiež z vytiahnutej trubičky, ale je obalená kovovým leptaným dielcom z Extratechu ( O-12 - mriežka hlavní vzduchom chladených zbraní 1:48). Toto som lepil prstolepom, stačí na koncoch, aby sa neznehodnotili jemné otvory mriežky zatečením silne vzlínavého lepidla. Výstrelný koniec hlavne som doplnil kúskom ďalšej trubičky, väčšieho priemeru. Prechodová časť hlavne do telesa je z kužeľovej časti rúrkovej tyčinky, ktorá vznikne při jej vyťahovaní nad plameňom.

Drevená vrtuľa sa mi, myslím, vydarila. Vyrezal a vybrúsil som ju zo štyroch zlepených gvrstiev 1mm trojvrstvovej preglejky, keď susedné kúsky som lepil pootočené o 90 . Vzniklo 12 vrstiev, vždy susedná s iným odtieňom. Špic vrtuľového kužeľa som vybrúsil z balzy. Ten bolo třeba ešte vytmeliť a natrieť. Potom som to celé prelakoval bezfarebným lakom.

Najviac ma potrápili výfuky. Sú oválneho tvaru, takže som ich nevedel vytiahnuť z plast. tyčinky. Nakoniec som si z injekčnej ihly urobil kopyto - sploštil som ju podľa potreby - a omotal som ho plastovým pásikom, vopred natretým toluénom, ako skrutkovicu, závit k závitu, aby vznikol súvislý obal. Ešte som to celé pretrel toluénom, aby sa to dobre spojilo. Po vyschnutí a stiahnutí z kopyta som mal peknú oválnu rúrku. Tú som už len narezal na potrebné dĺžky a nalepil na miesto. Ostrou žiletkou sa dá ešte na mieste korigovať potrebná dĺžka i tvar konca, čo je výhoda oproti kovovým materiálom s ktorými som pôvodne tiež uvažoval.

Výplet som spravil z nití vytiahnutých "z plameňa" z kofixových sviečok na opravu umelých sklzníc lyží, čiernej farby. Tyče v mieste kríženia laniek výpletu som vytiahol zo striebornej plastovej tyčinky a vyvŕtal som do nich po 4 otvory priemeru 0,3 mm, cez ktoré som prevliekol lanká výpletu. Je dôležité, aby otvory zvierali potrebný uhol, inak výplet pôsobí nevierohodne.

Pod krídla som doplnil bomby, ktoré som vysústružil z plastových tyčiniek rydlom zo "šábru" v ručnej vŕtačke, uchytenej v držiaku, doplnil som krídelká a ich ovládacie tiahla z tenučkého plastu a umiestnil na závesníky z plastových tyčiniek.

Nakoniec som na pravé krídlo nalepil maketu fotoguľometu, ktorý som vybrúsil zo zbytkov plastu a vpredu doplnil "šošovkou" z priehľadného plastu a z pravej vzpery baldachýnu k smerovke som natiahol anténu s odbočkou k stĺpiku za otvorom pilota.

Stavbu som ukončil miernym naznačením "olietania" striebornou na hranách panelov a "olejovým" zašpinením pri motore a chladiči.

Po niekoľkých výtkach bodovačov na súťažiach o nekompletnosti modelu som spracoval aj odňaté kryty paneláže, ale keďže som ich nechcel prilepiť na model, prilepil som ich na podložku z kúska starého zeleného koberca, ktorý celkom pekne znázorňoval trávnatý povrch.

Model mi zabral dosť času, najviac však vymýšľanie spôsobu, akým ten-ktorý problém najlepšie vyriešiť.

S modelom som sa zúčastňoval súťaží v rokoch 1995/96 a získal som zopár dobrých umiestnení. Najvyššie bolo pre mňa tretie miesto medzi "štvrťkami" na majstrovstvách Slovenska '95 v Košiciach.